Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica
Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica Virtuálna Banská Štiavnica

Historické fotky | Fotka č. 11802

Virtuálna Banská Štiavnica - Historické fotky

Indexy

botanika, ludia, lesnicka, akademie

Doplňujúci popis

Foto: Facebook / Soňa Behulová. Pri príležitosti dnešných (27.8.2021) nedožitých stých narodenín Jána Králika, bývalého riaditeľa, neskoršie dlhoročného zástupcu Strednej odbornej školy lesníckej, uverejňujem jeho vyznanie mestu Banská Štiavnica a lesníckej škole. „ Keď som po prvýkrát prekročil prah Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici, bol som len mládenec, ktorý ani len netušil, že keď o štyridsaťdva rokov prejde jej bránou naposledy, bude odchádzať ako jej bývalý riaditeľ a pedagóg, ktorému pod rukami prešli stovky študentov. Ten mládenec na jeseň roku 1942 ešte nevedel, aký osudový krok práve urobil. Lesníctvo ho privedie do mnohých miest, no najväčší kus svojho srdca nechá práve tu. Doba nebola ani zďaleka idylická. Obrala ma o poriadny kus tretieho ročníka. Cez moje rodisko prechádzal front a kým spolužiakom oznamoval školský zvonec začiatok vyučovania, mne občas v ušiach znelo pískanie striel z mínometu. Na prvé štyri roky prežité v Banskej Štiavnici však napriek tomu nemyslím ako na vojnové roky, ale ako na roky bezstarostnej študentskej mladosti, strávené v laviciach na hodinách prísnych profesorov, no zároveň plné zážitkov a mladíckych výčinov. V mojich spomienkach k ním neodmysliteľne patrí hoci legendárna štiavnická Anča, na ktorú sme s kamarátmi naskakovali, keď sa s námahou štverala do kopca, aby sme sa mohli aspoň kus cesty odviesť zadarmo, či Kysihýbel, cez deň miesto lesníckej praxe a večer chýrne „údolie bozkov“. Dodnes počujem hlahol štiavnických zvonov zvestujúci v jedno májové popoludnie, ktoré som trávil na Starom zámku zahĺbený v učebniciach, že vojna sa konečne skončila, alebo nezameniteľný hlas nášho triedneho profesora, ako nás na stužkovej dobromyseľne karhá „jopotom, oni mi vzali moje repetitio“, keď na stene uvidel svoje obľúbené motto Repetitio est mater studiorum. V tých rokoch si malebná Štiavnica ešte zachovávala čosi z espritu toho študentského mesta plného svojráznych postáv i postavičiek, akým kedysi bývala a národ študentský spoznával všetky jej divy a zákutia naplno. Nič však netrvá večne a po skúške dospelosti sme na vlastnej koži pocítili, ako to „bolí, keď sa junač roztratí po tom šírom sveta poli“. Či tak chcela šťastná náhoda alebo azda osud, o deväť rokov neskôr som znova našiel cestu k svojej alma mater, tentoraz som sa však ocitol na opačnej strane katedry. Kolegami sa mi stali i viacerí moji bývalí profesori. Ako stále ešte začínajúci učiteľ som sa cítil trochu nesvoj z toho, že som bol nadriadený takým váženým nestorom lesníckeho školstva, no na Strednej lesníckej technickej škole som našiel vynikajúci kolektív. Všetci v pedagogickom zbore sme sa snažili konať tak, aby z našej práce mala úžitok nielen škola a jej študenti, ale aj celá Banská Štiavnica.. V pedagogike som našiel celoživotné poslanie, v botanike zasa, tak ako Carl von Linné, svoju scientiu amabilis, no mojou srdcovou záležitosťou už od študentských čias bola školská botanická záhrada. Keď som nastúpil ako profesor, stal som sa zároveň jej správcom a zostal som ním dvadsaťdeväť rokov. Nikdy som to nebral ako povinnosť, hoci to bola zodpovedná a nie vždy jednoduchá úloha. Botanickú záhradu, každý chodník a každý strom v nej, som za tie roky poznal ako vlastnú dlaň. Prechádzal som sa tu sám i s rodinou, učil som v nej mladých adeptov lesníckeho povolania a neraz som ňou hrdo sprevádzal domáce i zahraničné návštevy. Všetok čas strávený v „Botanike“ sa snáď ani nedá spočítať, no radosť z práce, ktorá má zmysel, nemožno merať hodinami ani peniazmi. Moje druhé štiavnické roky boli v porovnaní s tými mládeneckými o čosi všednejšie, naplnené prácou a povinnosťami, ale taký už je život. Vrátil som sa sem ako dospelý muž, manžel a otec. Ja i moja rodina sme v Štiavnici prežili kus života a dvadsaťdeväť rokov sme ju mohli nazývať naším domovom. Vyrástli tu obe moje dcéry a rovnako ako ja zažili, aké je to byť mladým v Štiavnici, v meste, ktoré mladosti vždy prialo.“

Počet videní

3048 x

Chcem pridať komentár

Ďalšie náhodné fotografie:

122771242110393112815653342821628472336736117513358382411613124437469101627884

KOMENTÁRE K FOTKE

Vaše meno

Text k fotografii

Chcete k tejto fotografii napísať niečo doplňujúce? Poznáte okolnosti jej vzniku, rok, identifikovali ste čosi zaujímavé na fotke? Podeľte sa s nami a napíšte vaše postrehy ku komentárom a prispejte tak do portálu aj svojou časťou.

Vopred ďakujeme.
X

Historické fotografie